aleksboi

Zmena hraníc Slovenska po roku 1918

Československé dejiny zahrňujú dejiny dvoch národov. Čechov a Slovákov, národov spjatých v minulosti spoločnými osudmi a úzkymi kultúrnymi zväzkami. Zatiaľ čo Česi v priazni lepších podmienok si po obdobie spoločného súžitia vo Veľkomoravskej ríši vytvori¬li vlastný štát, ktorý až od 17.storočia postupne zanikal, údelom nás Slovákov bolo žiť po rok 1918 v podrobenosti Uhorského kráľovstva. Tieto skutočnosti vtiskly rozdielny charakter českému a slovenskému historickému vývoju. I. Prvé predstavy o budúcom štáte Vypuknutie prvej svetovej vojny upriamilo pozornosť českej a náznaky slovenskej politiky zameranej dovtedy výlučne na snahy o dosiahnutie určitej formy štátnosti v rámci monarchie, už aj k úvahám o možnosti prípadného odpojenia sa od Viedne a Budapešti, Politické plány kalkulujúce s možnosťou rozpadu Rakúsko-Uhorska vyjadrovali na platforme svojich programov nielen orienta¬čnú líniu na ceste k štátnosti, ale inšpirovali aj ku konkreti¬zácii územno-hraničných predpokladov budúceho útvaru. Záujem o argumentačnú kompaktnosť proklamovaných teritoriálnych návrhov obnovil preto v istých obmenách teoretické konfrontácie vedené pri rokovaniach o návrhoch štátoprávnych zmien ešte v rámci habsburskej monarchie. Už vtedy nie vždy zreteľné etnografické hranice, neidentické s hranicami administratívnych celkov, viedli ku kontradikcii pri uplatňovaní historického práva voči zásade delenia podľa prirodzenej hranice. II.Medzinárodný vývoj Podpísanie mierových zmlúv v roku 1919 s hlavnými štátmi porazených mocností s Nemeckom a s Rakúskom- znamenalo po vše¬tkých peripetiách predchádzajúceho vývoja určitú stabilizáciu sveta. Chaos a labilita prvého povojnového obdobia, v ktorom nebola jediná istá hodnota boli prekonané. Mierovými zmluvami bol nastolený určitý právny poriadok, ktorý zodpovedal novo vzniknutej politickej situácii vo svete. Nová situácia sa výrazne odrazila vo všeobecnom upevnení medzinárodných pozícií Československa, z ktorého vyrastala jeho zahraničná politická orientácia -spojenectvo s Francúzskom. Vedľa zásadného spojenectva s Francúzskom československá zahraničná politika o vytvorenie konkrétneho zoskupenia s niektorými susednými štátmi. Tento plán vznikal za iniciatívy Masaryka a rumunského politika Také Jonescu. Plány na vytvorenie bloku s piatich štátov Poľska, Rumunska, Juhoslávie, Českoslo¬venska a Grécka hneď na počiatku mierovej konferencie stroskotal. III. Budovanie štátu Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918 Slováci jednoznačne prejavili vôľu rozísť sa s Uhor¬skom a vytvoriť spoločný štát s Čechmi. Od deklarácie k skutočnému prevzatiu moci bola však dlhá cesta. V pohraničných oblastiach Čiech, Moravy a Sliezska sa musel nový štát pre¬sadiť aj vojenskou mocou proti odporu nemeckej menšiny; na Slovensku bola situácia ešte komplikovanejšia. Deň po Martinskej deklarácii, 31. októbra sa predsedom novej revolučnej vlády v Budapešti stal gróf Mihály Károlyi. Jeho vláda sa snažila dištancovať od zodpoved¬nosti za prehranú vojnu a udržať integritu Uhorska ako sa len dá - vojensky, politicky i diplo¬maticky. Deklaranti sa z Martina rozišli po Slovensku, za niekoľko dní vzniklo viac ako 350 národ¬ných výborov a iných slovenských mocenských orgánov. Viaceré mali aj ozbrojenú moc — národné gardy. Proti nim však stáli ešte početnejšie maďarské orgány, počúvajúce pokyny z Budapešti. Situáciu charakterizuje príznačná epizóda: v polovici novembra 1918 obsadilo maďarské vojsko Martin, na istý čas dokonca internovali aj predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu. Koncom roka 1918 malo Slovensko dosť síl na to, aby jasne prejavilo svoju vôľu rozísť sa s Uhorskom. Nemalo však dosť síl, aby samo zlomilo po desaťročia budovanú moc úradov, vojska, žandárov, prevahu županov, slúžnych, zmaďarizovaných železničiarov, poštárov, uči¬teľov, advokátov, živnostníkov závislých od Budapešti, ale aj statkárov a prakticky celej šľachty. V prvých novembrových dňoch 1918 Slovenskom otriasla vlna radikálnych ľudových nepo¬kojov a vzbúr. Dedinčania, obyvatelia mestečiek či navrátilci z frontu sa pomstili miestnym reprezentantom moci, rabovali obchody, krčmy, rúbali panské lesy. Bolo to však iba živelné vzplanutie, ktoré starú moc oslabilo, ale nemohlo ju nahradiť ničím iným. Národná rada v Mar¬tine nemala dosť ľudí, mocenských prostriedkov a skúseností, aby situáciu zvládla. Moc a vplyv začali prechádzať do rúk pražského Národného výboru a neskôr vlády. Od 14. novembra pra¬covalo v Prahe už aj Dočasné národné zhromaždenie. Jeho členmi sa stali za Slovensko po¬slanci budapeštianskeho parlamentu Pavol Blaho a Ferdinand Juriga a ďalších 38 menova¬ných členov. Od 6. novembra v Skalici, mestečku na slovensko-moravskom pomedzí pracovala dočas¬ná vláda na čele s Vavrom Šrobárom. Vojaci a četníci z Moravy prenikli na západné Sloven¬sko až k Váhu. 7. decembra 1918 pražská vláda menovala V. Šrobára za ministra špinou mocou pre správu Slovenska. 12. decembra sa usídlil so svojimi referentmi v Žiline. Česko¬slovenské vojsko a skupiny dobrovoľníkov rýchlo oslobodzovali územie Slovenska. 29. de¬cembra bolo obsadené centrum východného Slovenska Košice, 1. januára 1919 Prešporok. 25. decembra oznámila Dohoda maďarskej vláde priebeh demarkačnej čiary na juhu Sloven¬ska, čím sa situácia značne stabilizovala. Postavenie republiky posilnili dve divízie legioná¬rov, ktoré presunuli koncom decembra z Talianska n.a Sloveivsko. 4. februára sa Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska presťahovalo zo Žiliny do Prešporka. Najväčšie mesto na území Slovenska, priemyselné a obchodné centrum na Dunaji, premenované na Bratislavu, sa natrvalo stalo hlavným mestom Slovenska. Krvavé boje o Slovensko sa obnovili na jar 1919. Od 21. marca 1919 bola v Budapešti pri moci komunistická vláda, ktorá sa snažila revolúciu preniesť aj do susedných krajín. Maďar¬ská Červená armáda obsadila značnú časť Slovenska, na východe prenikla skoro až k poľskej hranici, kde sa mala stretnúť so sovietskou Červenou armádou postupujúcou na západ. 16. júna 1919 bola dokonca v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád. Za niekoľko dní bola však z územia Slovenska vytlačená i s Červenou armádou. Niekoľko týždňov bojov, stanné právo na území celého Slovenska, škody spôsobené bojmi i rabovaním veľmi sťažili politickú konsolidáciu Slovenska v dôležitých mesiacoch kladenia základov nového štátu. V dramatic¬kých mesiacoch boja o Slovensko doma veľmi chýbala osobnosť Milana Rastislava Štefánika, ktorý sa pri návrate z Talianska 4. 5. 1919 pri Bratislave zrútil s lietadlom a zahynul. Veľkou udalosťou bolo jasné vytýčenie hraníc Slovenska, vlastne prvýkrát v dejinách. Hra¬nicu s Rakúskom na západe určila zmluva v St. Germaine 10.9.1919; na severe Poľsko neuzná¬valo staré hranice s Rakúsko-Uhorskom a vynútilo si územné ústupky niekoľkých obcí na sever¬nej Orave a na Spiši. Na východe susedilo Slovensko s Podkarpatskou Rusou, ktorá sa stala tiež súčasťou republiky. Pre hranicu na juhu s Maďarskom nebol žiadny historický precedens, preto československá delegácia na mierovej konferencii v Paríži musela o ňu tvrdo bojovať. V miero¬vej zmluve s Maďarskom, podpísanej 4. júna 1920 na zámku Trianon pri Paríži, bola napokon schválená hranica, ktorá je kombináciou prvkov etnických, strategických i hospodárskych. S vý¬nimkou rokov 1938-1945 platí dodnes, s malou korektúrou v prospech Slovenska na pravom brehu Dunaja na tzv. Bratislavskom predmostí. Túto zmenu schválila mierová zmluva s Maďar¬skom, podpísaná roku 1947 v Paríži. IV.Politický systém Československej republiky Na takto vymedzenom a medzinárodne uznanom priestore sa budoval politický systém, ktorý sa v mnohom očividne a veľmi výhodne líšil od starého Uhorska. Pomerne rýchlo, už 29. februára 1920 bola schválená ústava Československej republiky. Aj v porovnaní s najvy¬spelejšími demokraciami v nej bola dôsledne uplatnená zásada rozdelenia moci zákonodar¬nej, výkonnej a súdnej. Parlament skladajúci sa z dvoch komôr-poslaneckej snemovne a se¬nátu, bol volený vo všeobecných, priamych, tajných a rovných voľbách. Tým sa splnila jedna zo základných požiadaviek slovenskej politiky v Uhorsku, mase jednoduchých ľudí, ktorí tvo¬rili základ slovenského národa, sa otvorila brána do verejného života. Voľby do snemu sa konali v rokoch 1920,1925,1929 a 1935. Podstatne boli zdemokratizované aj voľby do obec¬nej a regionálnej samosprávy. Parlament volil hlavu štátu - prezidenta. Tým sa stal už v novembri 1918 Tomáš Garrigue Masaryk. Opätovne bol zvolený v rokoch 1920, 1927 a 1934; po abdikácii roku 1935 ho na¬hradil jeho spolupracovník zo zahraničného odboja a dlhoročný minister zahraničných vecí Edvard Beneš. Republika bola od začiatku budovaná ako unitárny, centralistický štát. Úvahy z rokov voj¬ny o rozsiahlej územnej a politickej autonómii, o „kantonizácii" republiky ako „stredoeuróp¬skeho Švajčiarska", sa rozplynuli. Dokonca v mierových zmluvách zakotvený záväzok repub¬liky poskytnúť Podkarpatskej Rusi autonómiu sa darilo pražskej vláde odkladať až do roku 1938. Republika bola administratívne, politicky i hospodársky organizovaná a riadená podľa situácie v západných oblastiach, patriacich do roku 1918 k Rakúsku. Tradičná politická štruk¬túra Slovenska, opierajúca sa o župy, sa postupne likvidovala. Roku 1928 sa Slovensko podobne ako Čechy, Morava, Sliezsko a Podkarpatská Rus stalo jednou zo „zemi" s krajinským prezidentom, zastupiteľstvom, ale bez skutočnej politickej právomoci. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, ktoré zohralo v prvom období po roku 1918 dôležitú úlohu pri separácii Slovenska od Uhorska, sa zrušilo. V. Vo vojnovej Európe Vyhlásením samostatnosti 14. marca 1939 existencia Slovenska ešte vôbec nebola zaručená. 15. marca pri obsadzovaní Moravy nemecké vojská postúpili na Slovensko až k Váhu, odvᬞali vojenské zásoby, zbrane. Až po zložitých rokovaniach vo Viedni sa slovenskej vláde podarilo obhájiť západnú hranicu. Nemecko sa uspokojilo s vytvorením vojenskej zóny s ne¬meckými posádkami pozdíž hraníc s Moravou. Na východe Podkarpatská Rus 15. marca tiež vyhlásila samostatnosť, ale v nasledujúcich dňoch po krátkom odpore ju Maďarsko okupova¬lo a na severe tak konečne dosiahlo spoločnú hranicu s Poľskom. VI. Vznik Slovenského štátu Vznik nového útvaru - slovenského štátu, ktorý sa objavil na politickej mape Európy 14. marca 1939, je nerozlučne spojený s násilným rozbitím Československa ako článkom a produktom tejto agresie -nacistickej politiky, ktorá ho definitívna poznamenala Tretia ríša pri sledovaní likvidácie zvyšku Československej republiky dokonale využila popri nemeckej menšine /Karmasinovej Deutsche Partei/ aj separatistickú politiku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, v ktorej prevahu získali odstredivé protičesko-slovenské kruhy. Namiesto priamej anexie poskytli Slovensku formálnu samostatnosť a k vojenskej okupácii celého územia prikročili až v záverečných fázach vojny. Nacistické Nemecko potrebovalo Slovensko pre svoje hospodárske, politické a strate¬gické ciele ako nástupište svojej expanzívnej "Ostpolitik". Slovenský štát ako model v sústave vazalsko-spojeneckých vzťahov mal v medzinárodnej rovine demonštrovať minimum závislosti a maximum samostatnosti. V skutočnosti išlo o formálnu samosta¬tnosť a suverenitu, ktorá sa mohla uplatniť výlučne len v rámci vazalského pomeru k hitlerovskému Nemecku. Podmienky vzniku slovenského štátu a mocenská báza politických síl, ktoré pri tom zohrali rozhodujúcu úlohu, sa premietli aj do jeho charakteru. Vznikol a rozvíjal sa ako totalitný fašistický mocenský systém., uplatňujúci vodcovský systém v strane. V.a)Medzinárodné postavenie slovenského štátu Po Československu na programe Hitlerovej agresie bolo Poľsko. Z územia Slovenska boli v jeho zázemí budované zbrojovky vzdialené iba 25 minút letu. Príprava ďalšej agresie bola jedným z dôvodov, že aj po splnení svojej funkcie „rozbušky" pri rozpade republiky Sloven¬sko ostávalo v nemeckej mocenskej sfére ako samostatný štátny útvar, ale závislý od Nemecka. „Ochranná zmluva", dohodnutá 18. marca vo Viedni a podpísaná 23. marca 1939 v Berlí¬ne, podriaďovala plne Nemecku slovenskú armádu i zahraničnú politiku. Tajný dodatok k zmlu¬ve robil rozsiahle koncesie aj v hospodárstve. Výmenou sľúbilo Nemecko ochranu integrity územia Slovenska a jeho samostatnosť. Pochybnú cenu tejto záruky práve v deň podpísania „ochrannej zmluvy" dokumentovali udalosti na východnom Slovensku. Maďarská armáda začala 23. marca z územia Podkarpatskej Rusi obsadzovať východné Slovensko. Po krátkych bojoch posunuli Maďari hranice s Podkarpatskom na západ. Berlín nereagoval na odvoláva¬nie sa bratislavskej vlády na ochrannú zmluvu, Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku ďalších 1697 km2 územia so 69 639 obyvateľmi. V.b)Slovenský štát na medzinárodnej scéne Slovenský štát vystúpil na medzinárodnú scénu ešte pred vypuknutím vojny, čo uľahčilo jeho uznanie de jure alebo aspoň de facto 27 štátmi. Po začatí vojny s Poľskom 1. 9. 1939 prerušili styky so Slovenskom Anglicko i Francúzsko, zato však ako dôsledok paktu Hitler-Stalin nadviazal styky s Bratislavou Sovietsky zväz. Z vtedajších veľmocí neuznali Slovenskú republiku iba USA, čo veľmi komplikovalo styky bratislavskej vlády s krajanmi v zámorí. V decembri 1941 vypovedala Slovenská republika vojnu Anglicku i USA. Slovensko bolo prvým satelitom Nemecka, ktorý bol zatiahnutý do bojov po jeho boku. Slovenská armáda sa zúčastnila ťaženia proti Poľsku, po jeho skončení Nemecko odovzdalo slovenskej vláde územia okupované Poľskom po Mníchove, ale aj obce pripojené k Poľsku už po roku 1918. V období „čudnej vojny" na západe medzi septembrom 1939 a porážkou Fran¬cúzska v júni 1940 sa minister zahraničných vecí F. Ďurčanský pokúšal oslabiť nemilosrdnú nemeckú obruč, bolo to však márne. Pri rokovaniach v Salzburgu v júli 1940 Hitler nadikto¬val Tisovi zmeny vo vláde, ministrom zahraničia sa stal stúpenec jednoznačnej nemeckej po¬litiky V. Ťuká. Na jeseň 1940 sa Slovenská republika pripojila k paktu troch mocností, tzv. „Osi" Berlín-Rím-Tokio. Nádeje ľudákov previesť Slovenskú republiku v nejakej podobe do povojnovej Európy aj v prípade porážky Hitlera boli v podstate celkom iluzórne. Aj keď sa cez vojnu vynárali na západe mnohé projekty reorganizácie a federalizácie strednej Európy a Poddunajska, vývoj smeroval k obnove predvojnového stavu, k reštaurácii. Predstavy o samostatnom Slovensku nemali v emigrácii na západe živnú pôdu ani vplyvnejších zástancov. Milan Hodža síce zalo¬žil roku 1939 v Paríži Slovenskú národnú radu a neskôr v americkej emigrácii skoncipoval svoju predstavu federalizovanej strednej Európy, ale nestála za ním nijaká vplyvnejšia sila ani pohyb. Úspešná bola tá časť českej a slovenskej reprezentácie v zahraničí, ktorá sa orientova¬la na obnovu Československa. Pre túto ideu získala Anglicko a Francúzsko, morálne viazané svojím fatálnym postojom počas Mníchova. Výrečným argumentom pre obnovu Československa boli ozbrojené jednotky bojujúce na strane Spojencov už v prvej, pre nich nepriaznivej fáze vojny. Edvard Beneš, hoci sa v sep¬tembri 1938 vzdal funkcie prezidenta, znovu sa jej ujal. Jeho vládu, v ktorej boli aj Slováci, uznali Anglicko, Francúzsko a v lete 1941 aj Sovietsky zväz. Pri londýnskej československej vláde mali oficiálne zastupiteľstvá štáty protifašistickej koalície a po napadnutí ZSSR Nemec¬kom autoritu londýnskej vlády uznávala aj komunistická emigrácia v ZSSR na čele s Klemen¬tom Gottwaldom. Roku 1943 podpísala londýnska československá vláda so Sovietskym zvä¬zom spojeneckú zmluvu. ČSR, hoci jej územie bolo okupované a roztrhané na štyri časti (priamo pripojené k Ne¬mecku, protektorát Čechy a Morava, Slovenská republika a kraje okupované Maďarskom), právne ďalej žila a stala sa právoplatným členom protifašistickej koalície. Mala vládu uznáva¬nú zahraničím, Štátnu radu, prezidenta, armádu. Budúce štátoprávne usporiadanie a začlene¬nie Slovenska tak jednoznačne záviselo od výsledku vojny. VI.. Politický systém Slovenskej republiky Ústava prijatá snemom 21. júla 1939 dala slovenskému štátu oficiálny názov Slovenská republika (SR) a štruktúru, na ktorej sa málo zmenilo až do roku 1945. Zákonodarnú moc mal snem volený na 5 rokov. Ústava v § 100 určila, že ostáva fungovať snem zvolený v decembri 1938; roku 1943 bol jeho mandát predížený až do roku 1946. Na čele štátu bol prezident; v októbri 1939 bol zvolený do tejto funkcie Dr. Jozef Tiso, na poste ministerského predsedu ho vymenil Dr. V. Ťuká. Ústava formálne proklamovala občianske práva, ale tieto boli skoro za každým paragra¬fom obmedzené formulou, že platia, pokiaľ nerušia „verejný poriadok" a „kresťanské mravy". Výklad bol ponechaný exekutíve, ktorá mala veľkú moc. Minister vnútra, ale aj bezpečnostné zložky, župné a okresné úrady disponovali možnosťou, ktorú hojne využívali, internovať ne¬pohodlné osoby v koncentračných táboroch už pri podozrení, že by mohli ohrozovať „budo¬vanie štátu". Administratíva mala možnosť roky zadržiavať v táboroch ľudí aj po odpykaní súdom uložených trestov. Novými orgánmi v štátnej sústave boli Štátna rada, ktorá však nenadobudla väčší vplyv. § 58 Ústavy určuje, že „slovenský národ účastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej sloven¬skej ľudovej strany (Strany slovenskej národnej jednoty). " § 59 predvídal podobný monopol „registrovaných strán" národnostných menšín - nemeckej a maďarskej. Roku 1942 zákon o ľu¬dovej strane ešte viac zdôraznil prepojenosť štátneho aparátu a ľudovej strany, priamo predpiso¬val spojenie niektorých straníckych a štátnych funkcií a na čelo strany a štátu staval „vodcu". VII. Povojnové Slovensko Vojna hlboko a dlhodobo zasiahla do života ľudí a rodín, do hospodárstva, politiky i spolo¬čenského života. Najzreteľnejšie a každému očividné boli hmotné škody. Letecké bombardo¬vanie nezasiahlo Slovensko tak silne ako napríklad Nemecko; okrem niektorých tovární boli takmer celkom zničené Nové Zámky, dôležitý železničný uzol, niekoľkokrát bola bombardo¬vaná Bratislava. Na území Slovenska sa však nepretržite bojovalo viac ako osem mesiacov — počas povstania i po ňom. Od septembra 1944 sa frontová línia pomaly posúvala od karpat¬ských priesmykov na západ. Žilina bola oslobodená až 30. 4. 1945. V bojoch bolo zničených a poškodených vyše 90 QOO domov, státisíce hektárov polí a lesov bolo zamínovaných alebo narušených opevneniami. Ustupujúca nemecká armáda systematicky ničila železnice, mosty, telefónne a telegrafné spoje, elektrické rozvody. Na Slovensku ostalo iba 22 rušňov a asi tre¬tina železničných vozňov. Továrenské zariadenia rozbíjali, alebo dôležité súčiastky demonto¬vali a odvážali na západ. Sklady potravín, surovín a paliva boli odvlečené alebo zničené, po¬čet koni, hlavnej ťažnej sily v poľnohospodárstve klesol na polovicu. Všetky vojnové škody dosiahli 114,5 mld. Kčs (vo vtedajšej mene), čo bol zhruba trojročný národný dôchodok Slo¬venska. Vojnové škody a kroky k obnove Viac ako štvrťmilióna ľudí sa po prechode frontu zamestnávalo iba obnovou dopravnej siete, stavbou provizórnych mostov, odstraňovaním zátarasov z tunelov, výmenou zničených koľajníc. Aspoň núdzové obnovenie mostov a železníc umožnilo dopraviť do najviac zniče¬ných krajov potraviny a zahnať tak nebezpečenstvo hladu. Najťažšie obdobie pomáhala preko¬nať dodávkami potravín, liekov, textilu a neskôr aj rôznych surovín organizácia UNRRA (United Nations Reliéf and Rehabilitation Administration) financovaná z amerických prostriedkov. Hospodársky život sa pomaly normalizoval. 1. novembra 1945 sa uskutočnila menová reforma, ktorá stiahla z obehu inflačné vojnové a povojnové peniaze. Postupne sa začala roz¬biehať výroba v továrňach a obchod. Vojnové škody boli však také veľké, že ich odstránenie si vyžadovalo niekoľko rokov. Dialo sa to však v natoľko zmenených politických a spoločen¬ských podmienkach, že hovoriť o „obnove" vo vzťahu k stavu pred rokom 1945 alebo 1938 možno iba v technickom zmysle: o obnove budov, železníc, výroby. Politický systém nastole¬ný roku 1945, „ľudová demokracia" sa líšil nielen od diktatúry vojnových rokov, ale aj od demokratického systému predvojnovej republiky. VIII. Od diktatúry k demokracii Po prevrate roku 1989 musela spoločnosť riešiť tri veľké a naliehavé úlohy: po prvé, namiesto komunistickej diktatúry vytvoriť pluralitný demokratický systém, po druhé prebudovať direk¬tívne plánované hospodárstvo na trhové a po tretie, vyriešiť štátoprávne postavenie Slovenska v republike a jeho miesto v Európe. Tieto tri problémy boli jadrom „slovenskej otázky" a v mo¬difikovanej podobe pretrvali aj po roku 1993 a vzniku Slovenskej republiky. Na spôsob a tem¬pá ich riešenia sa od prvých poprevratových dní presadzovali rôzne názory, koncepcie a záuj¬my. V podmienkach rodiacej sa demokracie dostávali inštitucionalizovanú podobu, stali sa základom nových politických strán. Po desaťročiach politickej nehybnosti sa konfrontácia názorov stala súčasťou každodenného Porážka Soviet¬skeho zväzu v studenej vojne ochromila jeho možnosti života. Medzinárodné podmienky boli v deväťdesiatych rokoch veľmipriaznivé. zasahovať do vývoja v strednej Eu¬rópe. Varšavská zmluva zanikla, v júni 1991 odišli z územia Česko-Slovenska posledné soviet¬ske jednotky. 24. 8. 1991, po úspešnom referende vznikla samostatná Ukrajinská republika a Slovensko tak namiesto Sovietskeho zväzu s jeho globálnymi geopolitickými záujmami zís¬kalo suseda, ktorý sa usiluje o začlenenie do stredoeurópskeho a európskeho kontextu. IX.„Návrat do Európy" Medzi najrozšírenejšie poprevratové heslá patril „návrat do Európy". Rozumela sa tým nielen obnova tradičných hodnôt, ale aj primknutie sa k integračným procesom, ktoré pre¬biehali v západnej Európe od konca druhej svetovej vojny. Dohodami v Maastrichte roku 1992 a premenou dovtedajších Európskych spoločenstiev na Európsku úniu sa pôvodne prevažne ekonomická spolupráca výrazne posúvala aj do oblasti užšej koordinácie politiky. Vstup do Európskej únie si za cieľ oficiálne vytyčovali všetky poprevratové česko-slovenské i sloven¬ské vlády aj keď bolo jasné, že to vyžaduje mnohoročnú prípravu. Druhým prioritným zahra¬ničnopolitickým cieľom bol vstup do Severoatlantického paktu, ktorý sa črtal ako najspoľah¬livejšia záruka proti pokusom o obnovu sovietskej hegemónie a zabezpečenie politickej stability v tomto priestore. Veľké nádeje sa po prevrate kládli aj do tzv. Vyšehradskej trojky, nazvanej tak podľa mies¬ta podpisu dohody o spolupráci medzi prezidentmi Česko-Slovenska, Poľska a Maďarska. Trojka, po vzniku Slovenskej republiky Vyšehradská štvorka sa však stala obeťou nezáujmu signatárov, ktorí dali prednosť individuálnym pretekom do už osvedčených západoeurópskych integračných štruktúr. X.Hospodárska kríza Veľmi zložitá a pre väčšinu obyvateľstva nepriaznivá bola hospodárska situácia. V rokoch 1990-1993 zasiahla Slovensko, podobne ako všetky postkomunistické krajiny ťažká hospodárska kríza. V cenách roku 1990 poklesla priemyselná výro¬ba z 276,1 mld. korún roku 1989 na 186,9 mld. korún roku 1993. Stavebná produkcia klesla zo 46,9 mld. korún na 22 mld., poľnohospodárska výroba klesla o tretinu, cestná do¬prava na 1/3 a železničná na 1/2 predkrízovej úrovne. Hru¬bý domáci produkt v cenách z roku 1993 klesol zo 493,2 mld. korún na 369,1 mld. Konečná spotreba domácností sa znížila o tretinu, reálne mzdy dosahovali roku 1993 iba 72,8% stavu z roku 1989. Prudká inflácia znehodnotila úspory, zmeny v štruktúre cien v neprospech základných potravín tvrdo postihli najmä dôchodcov, rodiny s deťmi a sociálne slabšie skupiny. Novým a šokujúcim javom, s ktorým sa nestretlo už nie¬koľko generácií, bola masová nezamestnanosť. Roku 1990 bolo zaregistrovaných 39 603 ľudí bez práce, roku 1993 už skoro desaťnásobok - 368 095 a na približne rovnakej úrov¬ni zotrvávala nezamestnanosť až do konca deväťdesiatych rokov. Hlavnou príčinou krízy bol rozpad tradičných trhov a odbytíšť, zmeny vlastníckych vzťahov a prechod na hospodársky trhový mechanizmus, pre ktorý sa iba postupne tvorili podmienky. Kríza postihla hlboko a dlhodobo najmä krajiny bý¬valého Sovietskeho zväzu, tým stratili trh mnohé česko-slovenské strojárske, hutnícke a elek¬trotechnické podniky, ale najmä výrobcovia textilu, odevov, nábytku, skla, potravinárskych výrobkov. Rozpad a nespoľahlivosť postsovietskych trhov sa podarilo postupne nahrádzať preorientáciou na odbytištia v krajinách s rozvinutou trhovou ekonomikou, ale iba za cenu veľkých obetí. Podarilo sa to však pomerne rýchlo a výnosy zo západných trhov umožňovali takto získanými prostriedkami platiť za ruské suroviny a energetické zdroje. Mnohé podniky postihlo otvorenie trhu pred dovozmi zo zahraničia, čo viedlo k úpadku i zániku viacerých elektrotechnických a strojárskych podnikov, pokles domácej spotreby sa odrazil vo výrobe mäsa, mlieka, odevov. Katastrofálne zrútenie sa bytovej výstavby z 33 437 bytov roku 1989 na 3093 roku 1995 sa prejavilo vo výrobe stavebných hmôt, strojov, armatúr, nábytku, bytového textilu a v poklese počtu pracovníkov v stavebníctve na polovicu. koncom osemdesiatych rokov zamestnával približne jednu desatinu zamestna¬ných v slovenskom priemysle. Pokles medzinárodného napätia už v osemdesiatych rokoch viedol k odbytovým ťažkostiam. Po podpísaní medzinárodných zmlúv o kontrole zbrojenia sa výroba v zbrojovkách už roku 1989 znížila o polovicu a v nasledujúcich rokoch iba na zlo¬mok produkcie v čase studenej vojny. Krízu zbrojoviek ešte prehĺbil rozpad trhu ich nevojen¬ských výrob - stavebných a poľnohospodárskych strojov, dopravných zariadení, hydrauliky, odliatkov, výkovkov, pre ktoré sa na rozdiel od niektorých iných odvetví ťažšie hľadal odbyt na západe. XI.Budovanie trhovej ekonomiky a obnova súkromného vlastníctva Preorientácia slovenskej ekonomiky, vzhľadom na malý rozmer vnútorného trhu mimo¬riadne závislej od zahraničného obchodu prebiehala súčasne s budovaním inštitucionálnej zá¬kladne trhovej ekonomiky — bánk, poisťovní, búrz, likvidácie štátneho monopolu na zahraničný obchod, prestavbou daňového systému a celého podnikateľského prostredia. Najvýznam¬nejšou zo všetkých poprevratových reforiem však bola obnova súkromného vlastníctva. Prvým krokom bola reštitúcia majetkov, konfiškovaných a poštátnených po februári 1948. Domy, podniky, živnosti, polia a lesy boli vrátené pôvodným majiteľom alebo ich dedičom, pokiaľ boli československými štátnymi občanmi. Reštitúcie sa iba v malej miere týkali veľkých tovární a veľkostatkov, ktoré boli zväčša odňaté ich pôvodným majiteľom už po roku 1945. Privatizácia majetku, ktorý nemohol byť vrátený pôvodným majiteľom vychádzala z pred¬pokladu, že súkromný podnikateľ je schopný lepšie spravovať majetok, ako anonymný „štát". Preto majetok určený na privatizáciu bol sústredený vo Fonde národného majetku. V tzv. pr¬vej vlne privatizácie boli v dražbách odpredané obchody, živnosti, pohostinstvá a dielne. Tak¬to sa už vrakoch 1991-1992 väčšina maloobchodu dostala do súkromných rúk. Vrakoch 1992-1994 prebehla tzv. druhá vlna privatizácie, v ktorej išlo už o majetok v rozsahu niekoľ¬ko sto miliárd korún, o továrne, veľké pozemkové majetky, veľkoobchodné a dopravné pod¬niky, hotely. Väčšina majetku sa v tejto vlne privatizovala neštandardnou tzv. kupónovou metódou, po prvýkrát uplatnenou v Česko-Slovensku a neskôr v modifikovanej podobe aj v ďal¬ších postkomunistických krajinách. Každý dospelý občan si mohol zakúpiť za 1000 Kč kupó¬novú knižku, ktorá ho oprávňovala uchádzať sa o 20 účastín do privatizácie určených podni¬kov alebo kupóny uplatniť prostredníctvom investičných fondov, ktoré pre privatizáciu zakladali banky, ale aj súkromní podnikatelia. Investičné fondy sa však nie vždy správali tak, ako tvor¬covia kupónovej privatizácie predpokladali, ako zodpovední správcovia získaného majetku. Mnohé zverené prostriedky prešpekulovali, iné ich jednoducho rozkradli. Už pri dražbách menších podnikov popri plnení základného zmyslu celej operácie hospodárstvo „odštátniť", sa prejavili prvky korupcie a mafiánske praktiky, ktoré s rozsahom privatizovaného majetku nadobúdali na rozmeroch. Práve očividné nečisté špekulácie investičných fondov uľahčili vlá¬de po vzniku SR už rozbehnuté druhé kolo kupónovej privatizácie zastaviť a nahradiť ju inou metódou. XII. Prvé voľby roku 1990 - vznik nových politických strán Vyše pol roka, až do volieb 8.-9. júna 1990 vládli v Česko-Slovensku i na Slovensku vlá¬dy „národného porozumenia". Na čele federálnej vlády bol bývalý komunista Marián Čalfa, predsedom slovenskej vlády bol tiež predstaviteľ predchádzajúceho režimu, Milan Čič. Naj¬silnejším politickým zoskupením v českých krajoch bola široká protikomunistická koalícia Občianske fórum, na Slovensku to bola Verejnosť proti násiliu. Čoskoro sa vnútri týchto hnutí, ale aj mimo nich začali formovať politické strany s rôznymi názormi na prekonávanie minu¬losti, rozsah, híbku i tempá premien. Význam mali aj tradície, národnostné i konfesionálne záujmy, ale aj čisto osobné ambície, ktoré v prelomových časoch majú väčší vplyv na politic¬kú scénu, ako v pokojných časoch. Z niekoľko desiatok strán sa vo voľbách roku 1990 poda¬rilo presadiť a dosiahnuť potrebný počet hlasov na vstup do parlamentu iba Verejnosti proti násiliu - 29,3 %, Kresťansko-demokratickému hnutie (KDH) 19,2 %, Slovenskej národnej strane 13,9 %, koalícii maďarských strán (Spolužitie a Kresťansko-demokratické hnutie 8,7 %), Demokratickej strane 4,4 % a Strane zelených 3,5 %. Tieto voľby boli vlastne aj akýmsi ple¬biscitom za alebo proti predchádzajúcemu režimu. Komunistická strana Slovenska i napriek prvým krokom k vnútorným premenám na stranu sociálnodemokratického typu dostala iba 13,3 % hlasov. Jej pozície oslaboval aj lustračný zákon z roku 1991, ktorý vyraďoval na 5 rokov z významných funkcií špičkové nomenklatúrne kádre KSČ spred roku 1989 a registro¬vaných agentov štátnej bezpečnosti. XIII. Voľby roku 1992 - nová politická štruktúra na Slovensku Skutočným obrazom novej politickej štruktúry Slovenska sa stali až parlamentné voľby v júni 1992, keď občania už mali viac skúseností s demokratickým systémom, politické strany vybudované štruktúry, dlhší čas na propagáciu svojich názorov a koncepcií a presadili sa aj výraznejšie politické osobnosti. Verejnosť proti násiliu, ktorej špičky boli orientované prevažne liberálne, sa v štátopráv¬nych otázkach prejavovala nevýrazne, nedokázala sa premeniť na plnokrvnú politickú stranu a ako Občiansko-demokratická únia dostala vo voľbách iba 4 % hlasov. Podobne orientovaná Demokratická strana 3,3 %. Zatiaľ čo tieto strany reprezentovali pravicu, na ľavom krídle politickej scény si Strana demokratickej ľavice, na ktorú sa premenovala KSS, uchovala svoje postavenie so 14,7 % voličov. KDH kleslo na 8,9 % a SNŠ na 7,9 %. Svoje pozície si udržala aj koalícia maďarských strán a do parlamentu sa dostalo aj Významným a pre mnohé regióny osudovým faktorom krízy bol úpadok zbrojárskeho prie¬myslu, ktorý Slovenské kresťansko-demokratické hnutie, ktoré sa odštiepilo od KDH. Jednoznačným víťazom volieb sa stalo Hnutie za de¬mokratické Slovensko pod vedením Vladimíra Mečiara s 37,3 % hlasov. V. Mečiar sa stal predsedom slovenskej vlády, predsedom SNR Ivan Gašparovič a vo funkcii predsedu Fede¬rálneho národného zhromaždenia vymenil Michal Kováč z HZDS Alexandra Dubčeka. V. Mečiar ako člen VPN bol už predsedom koaličnej vlády, ktorú po voľbách v júni 1990 vytvorili VPN, KDH, DS a neskôr aj Nezávislá maďarská iniciatíva. Vtedy aj poprevratového predsedu SNR Rudolfa Schustera nahradil predstaviteľ KDH František Mikloško. V marci 1991 odišla z VPN veľká skupina poslancov na čele s V. Mečiarom, M. Kováčom, M. Kňaž-kom a ďalšími. Po rozpade VPN Predsedníctvo SNR odvolalo V. Mečiara z postu premiéra a predsedom vlády sa stal 24. 4. 1991 líder KDH Ján Čarnogurský. HZDS prešlo do opozície, ktorú húževnatou agitáciou i za podpory väčšiny tlače dokázalo premeniť na volebné víťaz¬stvo v júni 1992. K víťazstvu HZDS prispela nesporne charizmatická osobnosť jej vodcu, V. Mečiara, ale aj skutočnosť, že nešlo o vyprofilovanú stranu s vyhranenou ideológiou a kon¬cepciou, ale o široké hnutie, v ktorom bol priestor na najrozličnejšie i protichodné koncepcie, takže oslovovalo široké spektrum občanov, hľadajúcich v hospodárskej i spoločenskej kríze jednoduché, priamočiare a rýchle východiská. Rovnako mnohoznačné boli aj stanoviská k štá¬toprávnemu postaveniu Slovenska, ktoré sa postupne stávalo kľúčovým problémom politické života. XIV.Spor o nové usporiadanie štátu Problém nového usporiadania štátu sa prejavil krátko po prevrate, začiatkom roka 1990 v spore o názov a symboliku štátu. Zhoda slovenskej a českej strany bola v tom, že sa musí vynechať komunistická symbolika a z názvu, zavedeného roku 1960 slovo „socialistická". Prijatá bola aj slovenská požiadavka, vrátiť tradičný symbol, dvojkríž na troch vrchoch. S ne¬ochotou z českej strany sa stretla slovenská požiadavka na rovnaké zobrazenie českého a slo¬venského symbolu v štátnom znaku a písanie názvu štátu so spojovníkom, teda Česko-Slo-vensko. Spor sa síce vyriešil kompromisom, no priebeh diskusie a emócie, ktoré vyvol však signalizovali, že k usporiadaniu štátu majú české a slovenské politické elity, ale aj spoločnosť rôzne prístupy a prikladajú im rôzny význam. Zatiaľ čo na Slovensku prevládala nespokoj¬nosť s normalizačnou podobou federácie a žiadala sa „široká" federácia, konfederácia dvoch štátov alebo i úplná samostatnosť, v českých krajoch prevládal odmietavý vzťah k federácii akoby produktu okupácie a názory sa pohybovali od unitárneho, centralizovaného štátu nana¬jvýš k veľmi obmedzenej federácii. Niektoré koncepcie sformulované českými politikmi cel¬kom obchádzali národný princíp a chceli štát prebudovať na spolkovom a teritoriálnom základe. V priebehu rokov 1990-1992 sa uskutočnilo množstvo rokovaní zástupcov českej a slo¬venskej národnej rady, národných vlád i federálnych orgánov o usporiadaní štátu, do ktorých zasahoval aj prezident V. Havel. Rokovania ukázali, že sa do istej miery opakuje situácia z roku 1968, keď česká strana považovala snahy o väčšiu samosprávu Slovenska za brzdenie dôležitejších úloh, provincializmus, zatiaľ čo slovenská ju chápala ako nevyhnutnú súčasť skutočnej demokratizácie štátu. Silu a nezadržateľnosť emancipačného procesu podcenili aj liberálne orientované sily na Slovensku, takže sa napokon problém celkom vymkol z ich vply¬vu. Tu sa zasa do istej miery zopakovala situácia z medzivojnového Československa. Kým KDH a SDĽ sa usilovali rozšíriť slovenskú samosprávu čo najviac v rámci spoločného štátu, v HZDS sa názory od pôvodného federalizmu posúvali ku konfederácii a napokon ku koncep¬cii samostatného štátu, ktorý pôvodne zastávala iba SNŠ a časť kresťansko-demokratických politikov. Posledné pokusy o dohodu na základe konfederácie dvoch štátov na spôsob Rakú-sko-Uhorska česká pravica jednoznačne odmietla a časť českých politických elít sa rozhodla pre rozchod. Výsledky volieb z júna 1992, keď v ČR vyhrala voľby pravicová Občianska demokratická strana a na Slovensku HZDS, vnímané v českom prostredí ako ľavicovo-popu-listické, tendenciu k rozchodu ešte posilnili. V postojoch českých a slovenských politických elít sa prelínali dlhodobé tendencie a krát¬kodobé záujmy. Na slovenskej strane to bol nesporný posun slovenskej spoločnosti od chvíle, keď spoločný štát roku 1918 vznikal a ktorý sa neprejavoval dostatočne aj v usporiadaní štátu, čo česká spoločnosť nevnímala a ak áno, tak podceňovala alebo odmietala. Krátkodobo to boli rôzne predstavy o spôsobe a tempách transformácie, o privatizácii, ktoré sformulovala silná a dobre zorganizovaná česká pravica na čele s federálnym ministrom financií Václavom Klausom, ktorý sa stal po voľbách roku 1992 predsedom českej vlády. Keďže dovtedy česká politika pokladala existenciu českých národných orgánov iba za nepohodlný ústupok Slovák¬mi vynútenej federácii, bol to signál blízkeho rozchodu. Od rozchodu si česká pravica sľubovala ľahšiu a rýchlejšiu transformáciu ekonomiky, bez záťaže slovenských zbrojoviek a príliš na východ orientovaného priemyslu, za plus považova¬la vytvorenie bariéry proti nepokojnému Balkánu a rozpadajúcemu sa Sovietskemu zväzu. Nepohodlné boli aj problémy s maďarskou menšinou a medzinárodný spor s Maďarskom o vod¬né dielo Gabčíkovo-Nagymaros. Bez Slovenska sa mal ľahšie uskutočniť hlavný český geopo-litický cieľ, rýchly vstup do Európskej únie a NATO. XV. 1. september 1992 - prijatie Ústavy SR Aj keď sa väčšina verejnosti v oboch republikách vyslovovala za zachovanie spoločného štátu, nekonečné a neprehľadné spory, návrhy a protinávrhy vyvolávali únavu i poznanie, že pos¬toje oboch strán sú ťažko zmieriteľné. 17. júla 1992 SNR odhlasovala Deklaráciu o zvrchova¬nosti Slovenska. Urýchlili sa práce na príprave slovenskej ústavy, ktorá bola koncipovaná tak, že sa mohla stať základným zákonom samostatného štátu. Ústava bola prijatá SNR l. septembra 1992 a slávnostne podpísaná na Bratislavskom hrade. Rozpad Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky, ako sa štát od roku 1990 po slovensky nazýval (po česky Československá federatívni republika) bol už iba technickou záležitosťou. 29. októbra premiéri V. Mečiar a V. Klaus podpí¬sali dohodu o budúcich vzťahoch SR a ČR, bol dohodnutý spôsob delenia majetku a napokon 25. novembra Federálne zhromaždenie odhlasovalo tesnou väčšinou zánik federácie. Tak sa otvorila cesta k pokojnému vzniku dvoch samostatných republík. 31. decembra 1992 skončila svoju 84-ročnú existenciu Česko-slovenská republika, oba štáty sa stali jej právnymi nástupcami ale aj politickými a ideovými dedičmi celej jej histórie, úspechov i porážok. V priebehu rokov 1990-1992 sa uskutočnilo množstvo rokovaní zástupcov českej a slo¬venskej národnej rady, národných vlád i federálnych orgánov o usporiadaní štátu, do ktorých zasahoval aj prezident V. Havel. Rokovania ukázali, že sa do istej miery opakuje situácia z roku 1968, keď česká strana považovala snahy o väčšiu samosprávu Slovenska za brzdenie dôležitejších úloh, provincializmus, zatiaľ čo slovenská ju chápala ako nevyhnutnú súčasť skutočnej demokratizácie štátu. Silu a nezadržateľnosť emancipačného procesu podcenili aj liberálne orientované sily na Slovensku, takže sa napokon problém celkom vymkol z ich vply¬vu. Tu sa zasa do istej miery zopakovala situácia z medzivojnového Československa. Kým KDH a SDĽ sa usilovali rozšíriť slovenskú samosprávu čo najviac v rámci spoločného štátu, v HZDS sa názory od pôvodného federalizmu posúvali ku konfederácii a napokon ku koncep¬cii samostatného štátu, ktorý pôvodne zastávala iba SNŠ a časť kresťansko-demokratických politikov. Posledné pokusy o dohodu na základe konfederácie dvoch štátov na spôsob Rakú-sko-Uhorska česká pravica jednoznačne odmietla a časť českých politických elít sa rozhodla pre rozchod. Výsledky volieb z júna 1992, keď v ČR vyhrala voľby pravicová Občianska demokratická strana a na Slovensku HZDS, vnímané v českom prostredí ako ľavicovo-popu-listické, tendenciu k rozchodu ešte posilnili. V postojoch českých a slovenských politických elít sa prelínali dlhodobé tendencie a krát¬kodobé záujmy. Na slovenskej strane to bol nesporný posun slovenskej spoločnosti od chvíle, keď spoločný štát roku 1918 vznikal a ktorý sa neprejavoval dostatočne aj v usporiadaní štátu, čo česká spoločnosť nevnímala a ak áno, tak podceňovala alebo odmietala. Krátkodobo to boli rôzne predstavy o spôsobe a tempách transformácie, o privatizácii, ktoré sformulovala silná a dobre zorganizovaná česká pravica na čele s federálnym ministrom financií Václavom Klausom, ktorý sa stal po voľbách roku 1992 predsedom českej vlády. Keďže dovtedy česká politika pokladala existenciu českých národných orgánov iba za nepohodlný ústupok Slovák¬mi vynútenej federácii, bol to signál blízkeho rozchodu. Od rozchodu si česká pravica sľubovala ľahšiu a rýchlejšiu transformáciu ekonomiky, bez záťaže slovenských zbrojoviek a príliš na východ orientovaného priemyslu, za plus považova¬la vytvorenie bariéry proti nepokojnému Balkánu a rozpadajúcemu sa Sovietskemu zväzu. Nepohodlné boli aj problémy s maďarskou menšinou a medzinárodný spor s Maďarskom o vod¬né dielo Gabčíkovo-Nagymaros. Bez Slovenska sa mal ľahšie uskutočniť hlavný český geopo-litický cieľ, rýchly vstup do Európskej únie a NATO. XVI. 1. január 1993 - vznik Slovenskej republiky Po vzniku Slovenskej republiky 1. januára 1993 bolo potrebné rýchlo vybudovať komplet¬nú štruktúru správy štátu. Slovenská národná rada sa stala plnokrvným parlamentom a preme¬novala sa na Národnú radu Slovenskej republiky, naďalej pracovala aj vláda, ktorá vzišla z volieb v júni 1992 na čele s Vladimírom Mečiarom. Boli doplnené ministerstvá a zriadené niektoré nové, napríklad obrany. Vo februári 1993 bol zvolený za prezidenta Michal Kováč. Delenie majetku Česko-Slovenska bolo dohodnuté na základe pomeru 2: l a prebehlo rýchlo aj keď niekde bolo dosť komplikované, napríklad pri delení majetku armády, zahraničných zastúpení, veľkých dopravných systémov. Česká strana mala výhodu, že už predtým kontrolo¬vala hospodárske centrály v Prahe a aj na rozchod sa pripravovala v predstihu a dôkladnejšie. Nedoriešenie niektorých sporných otázok, najmä bankových pohľadávok a v Prahe depono¬vaného slovenského zlata sa nedoriešilo ani do roku 1998, avšak spory nevytvorili pre vzá¬jomné vzťahy dvoch štátov neprekonateľné bariéry. Rýchlejšie, ako sa predpokladalo, vznikla samostatná slovenská a česká mena, colná únia však uľahčovala zachovať vysoký objem vzá¬jomného obchodu. Spôsob a priebeh vzniku dvoch samostatných republík a ich vzájomný vzťah bol v porov¬naní so situáciou na území bývalého Sovietskeho Zväzu a Juhoslávie tak výrazne rozdielny, že ho medzinárodné spoločenstvo bez problémov akceptovalo. Po „nežnej" revolúcii „nežný" rozchod vybavil Slovensko, ktoré bolo v zahraničí málo známe, pozitívnym imidžom a cen¬ným politickým kapitálom. XVII.Medzinárodné uznanie Slovenska Slovenskú republiku ihneď uznali všetci susedia a rozhodujúce, najvplyvnejšie štáty. Slo¬venská republika ako nástupca Česko-Slovenska sa bez problémov stala členom mnohých medzinárodných organizácií, ako sú OBSE - Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Eu¬rópe, Medzinárodný menový fond, Svetová banka. Už 19. januára 1993 bola prijatá SR ako v poradí 180 štát do OSN, v júli 1993 sa stala členom rady Európy. V októbri 1993 bola pod¬písaná dohoda o pridružení SR k Európskej únii, platná od februára 1995, roku 1995 sa SR stala účastníkom projektu Partnerstvo za mier, ktorý bol istou náhradou za zatiaľ ešte neaktu¬álny vstup niektorých postkomunistických krajín do NATO. Vzťahy s Maďarskom, zaťažené spormi o vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros, ktoré musel riešiť medzinárodný súd v Haagu dostali nový rámec podpísaním dohody oboch štátov v marci 1995 v Paríži. Medzinárodné uznanie Slovenska ilustruje aj účasť slovenského ženijného práporu už od roku 1993 na kon¬solidácii pomerov na území bývalej Juhoslávie. Hospodárska situácia však bola stále zložitá. Kríza dosiahla najnižší bod roku 1993, roku 1994 hrubý domáci produkt stúpol o 4,9 % a v nasledujúcich rokoch presahoval rast 6 %, inflácia klesla z katastrofálnych 61,2 % roku 1991 na 21,2 % roku 1993 a do roku 1997 sa ustálila na okolo 6 % ročne, nezamestnanosť však stále stúpala a presahovala dlhodobo 13 %. Hrubý domáci produkt sa až roku 1998 priblížil úrovní z roka 1989 a reálne mzdy boli stále hlboko pod touto úrovňou. Zlý stav ekonomiky trvalo ovplyvňoval aj stav zdravotníctva, škol¬stva, kultúry a vedy. Tu sa vypuklo prejavili dôsledky prechodného obdobia, keď staré mecha¬nizmy riadenia a podpory centralizovanej ekonomiky prestávali pôsobiť a nové, primerané trhovej ekonomike sa ešte iba začínali vytvárať. Masová nezamestnanosť, likvidácie pôdni kov, ktoré sa nedokázali prispôsobiť zmeneným podmienkam, podporovali v politickom mys¬lení a kultúre neistotu, hľadanie nových autorít, jednoduchých riešení. Hľadanie silnej osob¬nosti a náhradných odpovedí na problémy, v podobe nacionalizmu a hľadania vnútorných i von¬kajších nepriateľov poznamenávali verejné myslenie silnejšie, ako bezprostredne po porážke komunistickej diktatúry. Vláda Vladimíra Mečiara sa spočiatku opierala iba o HZDS a mala tichú podporu SNŠ. Keď z HZDS odišla skupina poslancov na čele s M. Kňažkom a neskôr ďalšia na čele s J. Moravčíkom, bola vláda doplnená zo SNŠ. Keď však aj z tejto strany odišla časť poslancov na čele s Ľ. Černákom, v poradí druhá vláda V. Mečiara v marci 1994 padla. Po krátkych pokusoch o samostatnú existenciu odštiepené skupiny z HZDS a SNŠ vytvorili novú stranu, hlásiacu sa k liberálnym ideám, Demokratickú úniu. Predsedom novej koaličnej vlády, ktorú tvorili zástupcovia DÚ, KDH a SDĽ a mala aj podporu maďarských strán, sa stal J. Moravčík z DÚ. Vláda sa sama deklarovala ako dočasná a hoci mandát parlamentu vypršal až roku 1996, vypísala predčasné voľby na september 1994. HZDS využilo krátku dobu k voľbám na regeneráciu síl i skutočnosť, že nová vláda ponechala v jeho rukách rozhodujúce médiá. Vo voľbách HZDS získalo 35 % hlasov, KDH 10,1 %, DÚ 8,6 %, Maďarská koalícia 10,2 %, SNŠ poklesla na 5,4 %. Do parlamentu sa dostalo aj Združenie robotníkov Slovenska so 7,3 % hlasov, ktoré vzniklo ako reakcia ľavicových radikálnych voličov na politiku SDĽ. Tá v koa¬lícii s ďalšími troma stranami ako Slobodná voľba iba tesne prekonala bariéru pre vstup ta¬kýchto koalícií do parlamentu a dostala 10,4 % hlasov. XVIII.Záver Mnoho Slovákov si ani neuvedomuje akou strastiplnou cestou museli prejsť naši predkovia k vytvoreniu tohto štátu – Slovenskej republiky. Touto prácou dávam hold všetkým ktorý sa o to pričinili. Použité pomôcky Literatúra Klimek- Nástup Hitlera k moci Jan Pauer- Praha 1968 Vykoukal, Litera, Techman- Východ. Vznik, vývoj a rozpad sovetského bloku Čaplovič, Čičaj, Kováč- Dejiny Slovenska Klimko- Dejiny Československa Inštitút pre verejné otázky- 333 dobrých dôvodov, prečo ísť voliť Marián Damankoš- Svet v 20. storočí (prehľad politických dejín 20. storočia) Iné prostriedky Televízne dokumenty Slovenskej televízie- 17.november 1989 A iné vojnové dokumenty Atlas krajiny cd- Slovensko ...a mnoho iných dokumentov, kníh a časopisov s ktorými som pracoval Alexander Richvalský